Aha, na túto knihu môžeme byť právom hrdí

Žiadne vydavateľstvo nechcelo urobiť knihu o tradičných slovenských výšivkách, a preto si ju mladý dizajnér Tomáš Kompaník vydal sám. Získal za ňu prestížne medzinárodné ceny a prvý náklad vypredal.

článok bol publikovaný v Denníku N 14. decembra 2015
autor: Jana Németh

Keď bol v Istanbule na študijnom pobyte, spolužiaci sa ho pýtali, či je hrdý na Slovensko. Akosi automaticky z neho vyhŕklo, že je. Akurát, že potom prišla zložitejšia otázka: Prečo?

Sú to už asi štyri roky, čo sa Tomáš Kompaník začal sústredene zaujímať o tradičné slovenské výšivky, v ktorých hľadal odpoveď na kľúčovú otázku istanbulských spolužiakov. A nevidel v nich iba formálnu strohosť a precíznosť, ale najmä množstvo emócií a príbehov, ktoré by podľa neho bola škoda zatvoriť do archívov a múzeí.

Po ďalších dvoch rokoch už mala jeho autorská kniha AHA inšpirovaná ľudovými výšivkami viac ocenení než fyzických kópií. Tie boli iba tri. Tomáš nimi obhájil magisterský titul na grafickom dizajne v Zlíne, kde študoval. Rýdzo slovenskou témou tak splatil dlh svojej domovine a poslal jasnú odpoveď aj do Istanbulu: AHA, na výšivky môžeme byť hrdí!

To ešte netušil, že sa mu po článku v denníku SME o jeho dobrom nápade a zaslúženom úspechu ohlásia aj desiatky ďalších ľudí počnúc folkloristami, končiac ministerstvom zahraničných vecí. AHA musí vyjsť na trhu, písali mu.

Cesta od emailov do tlačiarne bola omnoho komplikovanejšia, než je stlačenie tlačidla Enter na klávesnici, no o to viac bola zaslúžená správa z Istanbulu, kde Tomáš Kompaník v máji získal bronz v súťaži European Design Awards. V októbri prišiel ďalší úspech, tentoraz z Berlína, kde AHA získala aj Red Dot Design Award, jednu z najprestížnejších dizajnérskych cien na svete. Ani jednu z nich doteraz žiadna iná slovenská kniha nezískala.

Posmelený reakciami a dobrou odozvou vyrobil propagačnú brožúrku a rozposlal ponuku na vydanie AHA do viacerých vydavateľstiev. Ozvali sa všetci, ale celkom inak, než dúfal. „Všetci do jedného ma odmietli, zdalo sa im to príliš drahé a príliš okrajové, ľudia by to podľa nich nekupovali a v konečnom dôsledku by sa im to neoplatilo.“

Po mesiacoch práce sa však Tomášovi zdalo, že by bola škoda hodiť všetko do koša. Rozhodol sa teda, že si knihu vydá sám. Požiadal o granty a oslovil všetky firmy, ktoré sa mu ozvali, i mnohé ďalšie, no keď prišlo od slov k peniazom, takmer všetci cúvli. Medzitým ho podobná reakcia čakala aj v tlačiarňach. AHA totiž nevyzerá úplne ako štandardná kniha. Sú v nej rôzne druhy papierov, tlače a laserom vypaľovaných vzorov.

„Oslovil som asi päťdesiat tlačiarní v Česku aj na Slovensku, ale nikto do toho nechcel ísť. Až napokon sa mi podarilo zohnať jednu firmu, ktorá dala dohromady ďalších malých tlačiarov. Každý urobil niečo iné a potom sme to všetko spolu zviazali,“ hovorí Tomáš.

Po celý čas mu pritom mnohí kamaráti aj ľudia z fachu klopali na čelo – stačilo taký papier nahradiť onakým alebo čosi vynechať a všetko by bolo lacnejšie aj oveľa jednoduchšie. On však trval na svojom – žiadne kompromisy. Knihu chcel vydať v takej podobe, v akej uspela v škole a v súťažiach. Napokon došlo oproti „prototypu“ k jedinej zmene – nevedel totiž zohnať zlatý papier, ktorý bol pôvodnou súčasťou návrhu, a tak sa tlačilo na čierny papier zlatou farbou.

Ďalším tvrdohlavým rozhodnutím bolo, že kniha musí byť dostupná, a teda – nie príliš drahá. Cena v kníhkupectvách 36,90 tak pokrýva najmä výrobné náklady, položka pre distribúciu odpadla. Tomáš totiž chodí so škatuľami kníh po meste a roznáša ich do kníhkupectiev sám. „Distribúcia si niekedy berie aj štyridsať percent z predajnej sumy, kníhkupectvá majú tiež svoje pravidlá. Vyšli mi však v ústrety a za to som im vďačný,“ hovorí Tomáš.

Čičmianske srdiečko nerobí Slovensko

Pred dvoma rokmi bol Tomáš Kompaník čerstvý študent s diplomom, za necelé dva roky sa z neho stal vydavateľ, manažér, obchodník aj distribútor. Nič z toho však ani s odstupom času neľutuje.

„Nevedel som nič. Netušil som, ako sa vydávajú knihy a čo sú rabaty, nevedel som, že za dobré miesto v kníhkupectve sa platí a ako treba komunikovať s množstvom ľudí od výrobcov po zákazníkov. Bál som sa do poslednej chvíle, kým som knihu vydal, že to nebude fungovať. Asi existuje aj ľahšia cesta ako tá moja, ale ja som rád, že to napokon všetko išlo takto. A vždy, keď sa mojej knihe niečo podarí, som úplne dojatý, lebo viem, že som za tým bol od prvého písmena po rozvoz.“

Prvý náklad tvorilo päťsto kusov, tie sa však aj vďaka kampani na Startovači, kde sa Tomášovi podarilo vyzbierať potrebné peniaze na dokončenie knihy, rýchlo vypredali. Z druhého - tisíckusového - nákladu ostalo už len pár desiatok. 

„Naučil som sa veľa vecí a jedna z nich je, že keď niečo človek urobí poctivo a poriadne, tak to naozaj stojí za to a aj ľudia to napokon ocenia,“ hovorí mladý dizajnér, ktorý je rád, že aj vďaka práci na AHA nemusel po škole hľadať prácu v reklamke. Ostal na voľnej nohe, no akurát musí niektorým novým klientom dlho vysvetľovať, že vzor výšivky sa naozaj nehodí na akýkoľvek produkt.

„Zdá sa mi, že aj úspech knihy Aha sa trochu zviezol na vlne záujmu o tradičné veci. Ale možno to tak vnímam iba ja, lebo som v tom stále ponorený. Fakt je však ten, že často je táto snaha o tradíciu dosť povrchná. Dať čičmianske srdiečko na čokoľvek skrátka nestačí. To je len ten najjednoduchší spôsob, za ktorým je väčšinou iba snaha urobiť to rýchlo a ešte rýchlejšie to predať. Mňa zaujíma hľadanie súvislostí, odkrývanie pozadia týchto vzorov, pôvodnej inšpirácie, techník a motívov,“ hovorí Tomáš.

Keď robil knihu o výšivkách ôsmich slovenských oblastí, trochu sa bál, čo na to povedia odborníci. Doteraz mu vraj do očí nikto z nich nič zlé nepovedal. Sklamaný vraj ostal iba jeden čitateľ, ktorý tajne dúfal, že podľa tejto knihy sa dá naučiť vyšívať. No, nedá. A aj preto je taká úspešná. Vychádza síce z toho, čoho sa radi chytáme pri rôznych „národných reprezentáciách“, no robí to výsostne súčasným spôsobom.

„Niekto by rád videl tradície pekne zakonzervované v pôvodnej podobe, no mne sa zdá, že môžu slúžiť ako inšpirácia. Ak chceme, aby oslovili aj nové publikum, musíme ich prepájať s rôznymi novými, modernými vecami a posúvať ich ďalej,“ hovorí Tomáš.

Jeho kniha Aha sa napokon naozaj stala oficiálnym darom pre hostí slovenského pavilónu na výstave Expo v Miláne, i tak sa však necíti komfortne v pozícii akéhosi „obrazotvorcu“ Slovenska. „To bola do veľkej miery náhoda, ľudia, ktorí na tom pracovali, ma poznali a oslovili. A svojou knihou mi nešlo o budovanie nejakej vizuálnej identity, len som chcel ukázať to, čo sa mi páči, a bol som presvedčený o tom, že by to mohlo zaujímať aj iných,“ hovorí Tomáš.

Spôsob, akým sa zväčša ukazuje Slovensko na zahraničných prezentáciách, nepovažuje za najšťastnejší. „Stále sa zdá, že už sa s tým čosi urobí, ale žiadne systematické a jasné budovanie identity Slovenska navonok nevidno a nie som si úplne istý, či by to vyriešilo napríklad logo štátu, o ktorom sa nedávno hovorilo.“

Odkedy robil na knihe Aha, neostávalo mu veľa času na hľadanie ďalších odpovedí na otázku, prečo je hrdý na svoju krajinu, respektíve pri pohľade do blízkej minulosti mu prichádzali skôr opačné odpovede – prečo hrdý nie je. Nič také ako kolektívna hrdosť vraj podľa neho u nás neexistuje. „Slovák vie byť hrdý najmä vtedy, keď sa niečo udeje – napríklad keď niekto zo športovcov uspeje. Iste, všetci vieme, že stavať náš obraz na službách by asi bolo smiešne, no stále je tu množstvo šikovných ľudí, na ktorých môžeme byť právom hrdí, len sa na nich zabúda a prevláda skôr akýsi všeobecný pocit ukrivdenosti a malosti,“ myslí si Tomáš.

On si svoju cenu Red Dot Design Award s titulom Best of the Best, akú nedostal ešte nikto na Slovensku, do životopisu zatiaľ nenapísal. Možno raz, keď si bude hľadať prácu v reklamnej agentúre alebo dizajnérskom štúdiu. Teraz sa však na to ešte nechystá, baví ho práca grafického dizajnéra na voľnej nohe a popri tom má čas na Aha. V budúcnosti by ju rád dostal aj na zahraničný trh, keďže ju doplnil o anglický preklad textov, a potom možno urobí aj jej pokračovanie.