Z Vietnamu do Polomky

  • 12 Komentáre

“Jój, to neexistovalo, aby boli v dedine dve rovnaké výšivky.” Podobné vety som často počúval, keď som sa v slovenských dedinách pýtal, aká je pre nich typická výšivka. “To by žena neprežila, keby jej suseda vyšla na ulicu s rovnakým vzorom. Každá musela byť iná a jedinečná.” A to je presne ten dôvod, prečo sa mi slovenské výšivky tak páčia. Hoci mala každá dedina svoje typické tvary, farby, techniky či používané materiály, každá žena si ich prispôsobila a poňala po svojom. Prečo som sa ale tieto otázky ľudí po Slovensku pýtal?

Posledné roky vždy cez zimu cestujem do teplých krajín. Je to obdobie, kedy mi ubúda práce a ja si konečne môžem vydýchnuť. Na konci roka 2018 som sa na tri týždne vybral do Vietnamu. Postupne som krajinu precestoval z juhu na sever a posledná zastávka bolo mesto Sa Pa, kam ľudia chodia najmä kvôli krásnej prírode a rozsiahlym ryžovým poliam. Našiel som si miestnu sprievodkyňu, ktorá ma dva dni sprevádzala po horách a odľahlých dedinách, kde ľudia žijú tradičným spôsobom života. Ako sme prechádzali dedinami, všímal som si oblečenie miestnych žien a tak ako u nás na Slovensku aj tam sa to v každej dedine líšilo. V jednej dedine prevládala čierna farba a obrovské náušnice, v druhej zase ružová a rôzne brmbolce. Dokonca som videl na plote visieť modrotlačovú látku.


Vtom som sa mojej sprievodkyne začal pýtať na podrobnosti, čo ju zaskočilo nakoľko zvyčajne takého otázky nedostávala. Začala mi vysvetľovať, čo symbolizujú výšivky na ich oblečení, ako jednotlivé linky reprezentujú ryžové polia, ktoré rodina vlastní, ďalšie útvary zase symbolizujú koľko detí doma majú. A v dedine, z ktorej sprievodkyňa pochádzala, nosia ženy po vydaji pokrývku hlavy a dokonca tu panuje tradícia, pri ktorej aby ženám nebolo vidno vlasy v okolí pokrývky, tak si ich po sobáši pojednom vytrhávajú pinzetou.


To bol moment, kedy som si uvedomil, že hoci sú naše krajiny od seba vzdialené tisíce kilometrov, je mnoho vecí, ktoré máme ako ľudia spoločné. Povedal som si, že keď sa vrátim domov, začnem si plánovať ďalšiu cestu, ale tentokrát po Slovensku. Prišlo to naozaj v pravý čas. Už dlhšie som si totiž vravel, že ak chcem pri svojej tvorbe pracovať s tradičnými vzormi, nemôžem stále čerpať len z materiálov z kníh a múzeí. Všetky tie výšivky, ktoré poznám z obrázkov, som chcel vidieť naživo a čo bolo podstatnejšie, rozprávať sa o nich s ľuďmi, ktorí k nim majú vzťah.

Od vydania prvej knihy AHA ubehlo už šesť rokov. Po tretej dotlači v roku 2016 sa mi už do ďalšej ísť nechcelo. Cítil som, že kniha svoje poslanie už naplnila a pre mňa je čas posunúť sa ďalej. No vždy, keď som dostal nejaký nový nápad ako spraviť ďalšiu knihu o výšivkách, tak po pár dňoch nadšenie opadlo a ja som pochopil, že to asi až taký dobrý nápad nebol. Teraz to ale bolo iné. Moje nadšenie neopadalo a už v lietadle na ceste späť na Slovensko som rozmýšlal ako to všetko uskutočním.

Spojil som sa s etnologičkou Júliou Marcinovou zo Žilinskej univerzity. Tá mi pomohla vytvoriť zoznám obcí, ktoré by som mal navštíviť. Ja som jej povedal o obciach, ktoré určite chcem vidieť, lebo ich výšivky sú pre mňa ako dizajnéra výnimočné a chcel ich vidieť naživo. Tak sa do zoznamu dostala Polomka, Ľubina, Pata alebo Torysky. Júlia potom doplnila zoznam tak, aby sme pokryli čo najviac odevných regiónov a hlavne, aby sme odprezentovali aj malé dediny, ktoré sú menej známe a nepropagovali sme už notoricky známe Čičmany či Detvu. Dostali sme sa niekde k číslu sto a tam mi napadol názov celého projeku - AHA100. Páčilo sa mi to aj preto, že pokračovanie knihy AHA s názvom AHA2 by bolo veľmi predvídateľné.


Keď bol zoznam hotový, začal som hľadať ľudí z jednotlivých obcí, ktorí by mi o ich výšivkách vedeli niečo povedať. Pomohli mi kamaráti z folklórneho prostredia, dávali mi rôzne tipy a kontakty. Väčšiu časť z nich som však získal tak, že som volal na obecné úrady a pýtal sa, či u nich v dedine niekto taký existuje. Tak som spoznal najmä staršie ženy, ktoré si nosenie tradičného odevu ešte pamätajú, pár z nich ho dokonca stále nosí. Mojím plánom bolo však ukázať, že výšivky a tradičný odev nie sú iba vecou starších žien, preto som hľadal aj mužov a mladšie ročníky. A našiel som aj takých.

V marci 2019 som sa o tomto svojom pláne rozprával s kamarátkou Mariškou, ktorú o pár dní čakalo fotenie pre jej projekt v Šumiaci, čo mi poskytlo skvelú príležitosť vydať sa na túto cestu s ňou a začať realizovať svoj projekt. V tomto momente som však ešte nevedel, čo presne sa svojich respondentov budem pýtať. Tie prvé rozhovory boli veľmi kostrbaté ale postupne som sa uvoľňoval. Predovšetkým som si na ľuďoch všimol, že keď cítia ako sa o ich rozprávanie skutočne zaujímam a trochu sa tým výšivkám aj rozumiem, začnú mi viac dôverovať a aj toho viac vyzradia.


Šumiac bol naozaj veľká improvizácia. Mariška fotila sestry Margetové a ich starú mamu v kroji, ja som ich nechcel zbytočne otravovať a tak som sa na ich výšivky pýtal iba, keď sa menil objektív alebo nastavovalo svetlo. A tak to aj dopadlo. Na kopec vecí som zabudol a potom som sa musel dopytovať spätne na Facebooku.


Navečer sme sa rozhodli vyšliapať na Kráľovu hoľu a prespať v horskej chate. Bol to jeden z mojich najkrajších zážitkov, a cesta sa pritom len začínala. Ráno sme si privstali aby sme videli z tej výšky krásny východ slnka, dali si párky, domácu štrúdľu a utekali do Heľpy k pani Márii na ďalšie stretnutie.


Pani Mária bola teda prvá pravá respondentka, ktorú som navštívil u nej doma a ona povyťahovala zo skrine všelijaké skvosty. Ani pri nej som sa nevyhol začiatočníckym chybám, zle som jej zapojil mikrofón, takže sa celý náš rozhovor nahral bez zvuku. Našťastie som to zistil večer na hoteli a zavolal jej či sa ešte môžem na druhý deň vrátiť a pýtať sa jej znova. A aby toho nebolo málo, zabudol som si u nej bundu a vracal som sa ešte ďalší deň znova.


Ďalšia zastávka bola u pani Anny v Pohorelej. Tá je ešte jedna z mála žien v dedine, ktorá si každý deň do kostola oblečie kroj. Ručné práce sa naučila od svojej mamy, ktorá si plátno aj sama napriadla, utkala, vyvarila a potom ušila a vyšila.


Pani Anna je okrem vyšívania známa aj tým, že robí úžasné ťahané štrúdle, hneď sa mi posťažovala, že keby mala viac času na prípravu, tak mi aj jednu upečie. Nebolo treba. Z rozprávania sme totiž zistili, že tá štrúdľa, ktorú som mal na raňajky na Kráľovej holi bola od nej.


Poslednou zastávkou na tejto trase bola moja vysnívaná Polomka. Obdivujem všetky kroje a výšivky na nich, ale tie polomské sú pre mňa niečím špeciálne a veľmi som sa na ne tešil. Pani Marta, vedúca folklórnej skupiny v Polomke, ma zoznámila s poslednou ženou, ktorá v dedine ešte vyšíva.


Pani Mária má 75 rokov a prezradila mi, že tajomstvom tých jej výšiviek sú farby. Musíte ich vedieť pekne nakombinovať, aby to dobre vyzeralo. Ona sama nosí kroj odmala, chcela sa z neho prezliecť, keď sa vydala, no svokra ju zastavila so slovami, že čo bude potom s tými krojmi robiť a panské oblečenie je aj tak drahé.


Keď som ju navštívil, práve vyšívala pánsku košeľu. S malou dušičkou som sa opýtal, či by náhodou nevyšila jednu aj mne. Mala toho veľa, takže som ju upokojil, že to môže byť kedykoľvek. O rok, o dva. Nakoniec som ju dostal do roka a do dňa a je najkrajšia na svete.

 
Takto to teda dopadne, keď sa túlate po Vietname a zbadáte na plote visieť modrotlačovú látku. Pár mesiacov na to cestujete po Slovensku a pýtate sa ľudí na výšivky z ich dediny. A čo sa dialo na ďalších cestách, napíšem čoskoro.

P. S. kniha sa už tlačí a od 1. novembra bude v predaji.
Ak chcete vedieť viac, sledujte nás na facebooku a instagrame.
Vydanie tejto publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

 

Starší článok Novší článok

12 Komentáre

  • Krásne, čítala som hltavo, či tam nebude aj o mojom rodnom Bacúchu. Nebolo, ale som pyšná aj na Polomku, Heľpu…Ja mám svoj kroj doma, zdedila som ho po starkej. Vydávala sa v ňom i moja mama, ja. Obliekam ho len výnimočne.Zdedia ho moje deti. A okrem neho som zdedila radosť z vyšívania, tkania, háčkovania, paličkovania,…Nevoňajú mi voňavky,ale drevo. Nerelaxujem pri mori, ale pri ľudových remeslách. Poteší ma pohľad na rozkvitnutú lúku, spev vtákov…Možno som čudná, ale šťastná, vďaka mojim predkom.

    Mária ,
  • Krasne, slzička sa mi tlači do oka, keď To čitam. Aj moja mama ktora sa na nas pozera zhora z nebička, tiež vyšila niekolko krojov. Krasa, zlate ruky. Nech odpoćiva v pokoji. Ďakujem velmi pekne.

    Marta,

Váš komentár